Vizitky účastníčok Výzvy 2025 Môj Agropríbeh – Žena a pôda - Platforma Ženy v agrosektore

Vizitky účastníčok Výzvy 2025 Môj Agropríbeh – Žena a pôda

Niektoré účastníčky sa rozhodli pre prezentáciu vo výzve v roku 2025 formou videovizitky.
Inšpirujte sa ich príbehmi:

Zuzana Matušková Girgošková

Pôsobí ako podnikateľka a inovátorka, permakultúrna dizajnérka

"Zapojením sa do tejto výzvy chcem ukázať, že aj malé zmeny majú veľký význam. Že jedlá záhrada nie je luxus, ale možnosť. A že v spolupráci s prírodou môžeme vytvoriť prostredie, ktoré lieči – nielen pôdu, ale aj nás samých"

Zuzana Matúšová Girgošková sa už viac ako sedem rokov venuje lektorovaniu kurzov a webinárov, počas ktorých inšpiruje ľudí k práci s pôdou a návratu k prírode. Je zakladateľkou projektu LifeReset.sk, ktorý vznikol z jej osobnej túžby žiť v harmónii s prírodou a zároveň pomáhať druhým objavovať rovnakú cestu. LifeReset je rodinný projekt, v ktorom žije so svojím manželom a piatimi deťmi v permakultúrnej záhrade a prírodnom dome. Spoločne pestujú vlastné jedlo, chovajú zvieratá a učia deti i dospelých, ako žiť v súlade so sebou a s prírodou. Cez svoje permakultúrne kurzy a workshopy učí, ako navrhnúť a vybudovať krásnu, jedlú záhradu bez námahy, bez chémie a s ohľadom na trvalo udržateľné princípy. Svoje učenie zakladá na vlastných skúsenostiach – certifikovaná prírodná záhrada, ktorú spoločne vytvorili, je miestom, kde vzdelávanie prebieha priamo v teréne. Prostredníctvom projektu LifeReset.sk Zuzana ukazuje, ako si vytvoriť harmonické prostredie, žiť podľa prírodných cyklov a napĺňať vlastné hodnoty. Život projektu nezačal náhodou – jej rodina prešla „reštartom“ života, keď sa rozhodla pre spoločné dobrovoľníctvo na ekofarmách na Novom Zélande a následne zmenila svoj životný štýl, predala mestský dom a začala nový život v prírode. Svoje poznatky potom pretavila do vzdelávacích kurzov, webinárov aj iných praktických edukačných projektov, ktoré pomáhajú stovkám ľudí nájsť balans, vypestovať si vlastné zdravé potraviny a žiť udržateľnejšie.

Video prezentácia

Jaroslava Sobocká

Pôsobí ako renomovaná odborníčka v oblasti výskumu pôd a v oblasti vzdelávania

Príbeh výskumníčky, ktorá si svojou usilovnosťou našla cestu k pôde a cieľavedome odovzdáva svoje poznatky a skúsenosti mladšej generácii.

Doc. RNDr. Jaroslava Sobocká, CSc. je uznávanou odborníčkou v oblasti pôdneho výskumu, ktorá sa venuje klasifikácii, mapovaniu a hodnoteniu pôd, najmä s dôrazom na ich význam pre poľnohospodárstvo a urbanizáciu. Svojou prácou významne prispieva k pochopeniu pôdnych zdrojov a dopadov klimatických zmien na pôdny kryt. Využíva moderné GIS technológie a spracovanie pôdnych databáz, pričom skúma aj špecifiká antropogénnych a urbánnych pôd, ktoré sú dôležité pre rozvoj udržateľného manažmentu krajiny. Je aktívnou súčasťou tvorby a implementácie národných aj európskych stratégií zameraných na ochranu a správu pôdy. Vedie medzinárodné vedecké projekty, ktoré sa snažia zlepšiť kvalitu životného prostredia, a zároveň pôsobí ako skúsená pedagogička a vedúca vedeckých tímov. Jej prínos je zásadný pre rozvoj pedológie na Slovensku i v zahraničí, kde pomáha formovať budúcnosť udržateľného hospodárenia s pôdou.

Video prezentácia

Zuzana Vladovičová

Pôsobí ako mladá agronómka na poľnohospodárskom družstve

„Vždy som sa snažila robiť to, čo ma baví a ísť za svojimi snami. Táto práca mi umožnila jedno i druhé. Čím dlhšie pôsobím v tomto, prevažne mužskom prostredí, tým viac verím, že aj ženy v ňom majú svoje miesto. Či už sú to nápady, inovácie, odhodlanie, sebazaprenie, či chuť niečo dosiahnuť.“

Ahojte, volám sa Zuzana. Mám 25 rokov a som agronómka na poľnohospodárskom družstve.Vždy som sa snažila robiť to, čo ma baví a ísť za svojimi snami. Táto práca mi umožnila jedno i druhé. Od malička ma to ťahalo týmto smerom. Príklad som videla i vo svojom otcovi, vďaka ktorému som sa už od detstva motala pri veľkých strojoch. Pamätám si, ako som milovala vôňu čerstvo narezanej senáže, ktorú zvážali traktory. Keď sa k tomu pridala moja láska k zvieratám, bolo rozhodnuté. Čím dlhšie sa pohybujem v tomto, prevažne mužskom prostredí, tým viac verím tomu, že i ženy v ňom majú svoje miesto a rozhodne majú čo ponúknuť. Či už sú to nápady, inovácie, odhodlanie, sebazaprenie, či chuť niečo dosiahnuť. Myslím, že každý mužský kolektív potrebuje občas vidieť veci zo ženskej perspektívy.A poviem vám, nie je nič krajšie, ako vidieť plody svojej práce. A to doslova.

Zuzana Pastorková

Pôsobí ako lektorka permakultúry vo vidieckych komunitách v oblasti vzdelávania

Verí, že budúcnosť je lokálna – keď sa ľudia navzájom podporujú, vytvárajú sieť láskavých a prospešných vzťahov, v ktorej sa dá žiť udržateľne a s radosťou.

Môj ženský agropríbeh začal klíčiť zo semienka, ktoré do mňa zasiali rodičia a starí rodičia. Pochádzam z dediny Dlhá nad Váhom, v ktorej sa väčšina obyvateľov ešte v 80. rokoch 20. storočia venovala zeleninárstvu. Ku každému rodinnému domu patril fóliovník menší či väčší, v ktorom sa pestovali plodiny vyvážané na sever Slovenska a do Českej republiky. Starí rodičia mali cit k domácim zvieratám a ticho, nenásilne nás viedli k láske prírode. Otec bol a stále je šikovný kutil a remeselník. Dokáže si vyrobiť všetko, čo si vysníva. Mama dodnes varí z domácich produktov famózne jedlá. Všetky prebytky sa spracovávali, poličky v komôrkach praskali pod bohatstvom potravín. Bola to naozajstná poctivá sebestačnosť vidieka. Nepoznala som, aké je to kupovať si ovocie a zeleninu v supermarketoch. Všetko bolo na dosah. Hoci niekedy to stálo veľké úsilie. Keď som sa dostala na niekoľko rokov do zahraničia, zarazili ma plastové obaly a potraviny, ktoré chutili podobne ako tie obaly – plastovo. Prvý raz som nemala prístup k poctivému domácemu jedlu. Začala som sa rozhliadať. Našla som ekologickú farmu, ktorú vlastnil sympatický manželský pár. Prihlásila som sa ako dobrovoľníčka a s obrovskou radosťou som začala pracovať na ich políčkach. Peniaze som nepotrebovala, skôr za debničku tých chutných plodín. V domácnosti opäť začali rozvoniavať zeleninové vývary a lákali von z izieb mojich spolubývajúcich. Páčilo sa mi, že farma rozváža svoju produkciu po materských centrách, škôlkach a školách, dokonca si zeleninové debničky objednávali aj samosprávy. 'Toto raz musím rozbehnúť doma', povedala som si. Na Slovensko som sa vracala zatiaľ iba na návštevu. Pamätám si, ako ma raz zabolel pohľad na vyprahnutú pôdu pri Pustých Úľanoch. Vystúpila som z auta a neveriacky skúmala, ako z toho „betónu“ môže vyrásť tá chudera kukurica. A tie praskliny!!! Vedela som, že to takto robiť určite nebudem. Mala som nejaké vízie a hľadala spôsob, ako ich naplniť. Našla som kurz úvodu do permakultúry a neskôr úplný kurz permakultúrneho dizajnu. Zmenilo mi to život. Už nebolo cesty späť. Na Slovensko som sa vrátila vo vážnom zdravotnom stave. Pol roka som bola pripútaná k posteli a nádej mi dávala hlavne moja vízia. V posteli vznikali moje prvé permakultúrne dizajny a podnikateľské zámery. Napokon sa mi podarilo zapojiť sa do projektu Komunitou podporované poľnohodpodárstvo Bratislava - CSABA. Prvé tri roky sme traja pestovatelia dodávali čistú zdravú zeleninu, ovocie a domáce produkty niekoľkým desiatkam bratislavských rodín. Prichádzali si ju vyzdvihnúť do garáže pod Hlavnou železničnou stanicou. Bolo to krásne a zároveň náročné obdobie. Vstávanie o 4tej ráno, zber, umývanie, triedenia a balenie plodín, nakladanie a vykladanie 20kilogramových debničiek, komunikácia s ľuďmi, snaha naplniť ich potreby a hlavne pestovať, pestovať a pestovať. Kolega a kolegyňa sa začali venovať inej činnosti a zostala som na to všetko sama. Darilo sa mi to ťahať takto 2 roky. Potom však nastali nové okolnosti, kvôli ktorým som aj s troškou úľavy pustila predstavu o nakŕmení más ľudí. Túžila som sa obrátiť viac do hĺbky, do útrob pôdy a krás záhrady. Moje aktivity sa stali lokálnejšie, predávala som prebytky z dvora. Popri záhradníčení som začala precvičovať jógu a venovať sa edukácií malých i veľkých v permakultúre. Záhrada je iba bránou do tohto sveta, ktorý prináša zmysluplné riešenia problémov a vytvára zmysluplné vzťahy tak, ako sa to deje v prírodných ekosystémoch. V súčasnosti pôsobím ako lektorka permakultúry pre deti i dospelých. Naša ukážková prírodná záhrada v Dlhej nad Váhom je súčasťou medzinárodnej siete prírodných záhrad Natur im Garten. V spolupráci so Školou permakultúry organizujeme komentované prehliadky, ktorých heslom je „Raz vidieť je lepšie, ako stokrát počuť!!!“ Od roku 2016 sa u nás obrátilo množstvo ľudí, ktorých sme inšpirovali, ako pôdu chrániť, pestovať bezorebne, bez použitia herbicídov, pesticídov, insekticídov a umelých hnojív. Počas prehliadok sa vytvárajú hodnotné prepojenia medzi návštevníkmi. Obohacujeme sa navzájom. Vášnivo kompostujem, zbieram a uchovávam osivo a pomáham komunitám realizovať permakultúrne dizajny. V súčasnosti pracujeme na vodozádržných opatreniach a výsadbe jedlého lesa v Ekokomunite Sekier na Zaježovej. Moja láska k pestovaniu zeleniny pretrváva. Mám pre ňu akúsi slabosť. Venujem sa aj komerčnému predpestovávaniu priesad. Používam výlučne vlastný kompost, ktorý vzniká vďaka recyklácii všetkého organického zo záhrady a domácnosti. Verím tomu, že budúcnosť je lokálna. Keď sa navzájom podporujeme, doprajeme sebe i ostatným, pohybujeme sa v bezpečnej sieti láskavých prospešných vzťahov, nemusíme sa o svoju budúcnosť obávať.

Video prezentácia

Lucia Harmóciová

Pôsobí ako podnikateľka a inovátorka v poľnohospodárstve a potravinárstve

"Spojenie s pôdou, s ľuďmi a s hodnotami, ktoré dávajú poľnohospodárstvu jeho pravý zmysel – srdce, pokoru a zodpovednosť voči prírode.“

Ing. Lucia Harmóciová vedie rodinnú farmu ZAMIO, kde spája viac ako tri desaťročia tradície so súčasnými inováciami. Pestovanie ovocia a výroba prírodných produktov sú pre ňu prirodzeným pokračovaním detstva stráveného na farme jej otca, ktorý zasial prvé sadenice na úrodných poliach južného Zemplína. Už od detstva sa naučila vážiť si pôdu, prírodu a poctivú prácu – hodnoty, ktoré dnes s rovnakým nadšením odovzdáva vo svojej každodennej práci. Farma ZAMIO sa rozprestiera na 50 hektároch ideálnych pre BIO pestovanie ovocia bez chemických postrekov. Lucia vo svojej firme podporuje moderné technológie, ako lyofilizátory a mraziarne, a aktívne spolupracuje s výskumníkmi, aby preukázala zdravotné benefity produktov. Všetko tu funguje podľa princípov udržateľnosti a bezodpadového spracovania – každý plod aj výlisk nájde svoje využitie, napríklad v ovocných čajoch alebo práškoch bohatých na živiny. Výsledkom sú šťavy, medy, čaje a sušené ovocie, ktoré nesú rodinnú históriu, lásku k pôde a starostlivosť o kvalitu. ZAMIO je dôkazom, že tradícia a inovácie môžu kráčať ruka v ruke, a že rodinná farma dokáže vytvárať produkty, ktoré podporujú zdravie ľudí a zároveň rešpektujú prírodu.

Video prezentácia

Romana Dianišková

Pôsobí v poľnohospodárstve a potravinárstve, riadi administratívu farmy

"Moja práca v prírode a starostlivosť o zvieratá mi prináša veľkú radosť, slobodu a vnútorné šťastie. Farma pre mňa nie je len zamestnaním, ale poslaním, ktoré s láskou chcem odovzdať aj svojim deťom, aby mohli pokračovať v tradícii a prepojení s prírodou.”

Moje meno je Ing. Romana Dianišková narodila som sa v roku 1996 v Tisovci. Narodila som sa do farmárskej rodiny. V tom čase môj otec s jeho bratom zakladali svoju vlastnú farmu v Tisovci. Začalo sa s ovečkami s 20 ks a pár kusmi HD. Ja ako malá som vyrastala pri zrode našej farmy. V gumákoch a gáziku si pamätám ako sme s otcom chodievali na salaš, ktorý sme mali 8 km od mesta a tam som sledovala ako sa doja ovečky, ako sa vyrába syr, žinčica, oštiepky či ako sa ovečky pasú pod horami. Vyrastala som tam spolu s mojimi dvoma bratrancami a mojim bratom. Väčšinu detstva sme strávili na farme. V traktoroch pri kosení, zberaní sena, či pri zvážaní balíkov z našich lúk. Farma sa z roka na rok zväčšovala a ja som si ani neuvedomovala, aké máme šťastie a aké máme krásne detstvo. Vtedy som ešte netušila, že to, čo bolo hrou a radosťou sa raz stane mojou životnou cestou. Prišla stredná, kde som sa kus od farmy odlúčila - študentské časy. Keď prišiel výber vysokej rozhodla som sa, že pôjdem študovať to, čo mi bolo dané do vienka, na Poľnohospodársku Univerzitu do Nitry. Popri škole som už pracovala na našej farme. Pracovala som v predajni a vo výrobe. Výroba bryndze, ťahanie nití či pareníc a predaj našich výrobkov. Postupne som začala preberať aj administratívnu prácu po mojom otcovi. V súčasnosti na našej farme pracujeme všetky deti čiže dvaja bratranci, môj brat a zakladatelia farmy naši otcovia. Je nás 6 rodinných členov a 4 ďalší sú naši zamestnanci, ktorí pracujú pri zvieratách. Za tie roky sa farma rozrástla na 1100 ks oviec, 50 ks HD a 2 koníky. V súčasnosti je mojou prácou celá administratíva okolo farmy projekty, dotácie, podklady pre účtovníctvo atď. Však najviac čo ma baví a čo by som nazvala šťastím je to, že náš čas trávime v prírode a pri zvieratách. Jedine tam sa cítim šťastne a slobodná. Každé ráno začína šumením stromov a pozdravom zvierat , ktoré mi pripomínajú, prečo to celé robíme. Dnes je farma mojim povolaním ale aj poslaním. Nie je to vždy jednoduché – tvrdá práca, časovo náročná ale radosť z výsledku a pokoj, ktorý cítim pri zvieratách a v prírode je nenahraditeľný. A tak dnes k tomu vediem aj moje dve deti Eliáška a Tadeáška, ktorí vyrastajú presne, tak ako som vyrastala ja.

Video prezentácia

Eva Vlasičová

Pôsobí v poľnohospodárstve, vyrába s manželom kvalitné tradičné víno

Slovenská fotografka sa začala starať o opustený vinohrad, čo sa jej darí, a fotokomoru nahradila vínna pivnica. ,,Stále zároveň aj tvorím – teraz formujem krajinu a s manželom vyrábame víno."

Slovenská fotografka sa v roku 2021 rozhodla vybrať si svoj vlastný vinohrad - ,,pocitovo“ z viac ako 100 neobrábaných hektárov pôdy si zvolila približne 0,5 ha. Bez predchádzajúcich skúseností sa s odhodlaním pustila do strihania, čistenia a kosenia, a čoskoro sa jej starostlivosť začala prejavovať – vinohrad začal prinášať úrodu. Spolu so svojím manželom Mariánom sa venujú tvorbe prírodného vína tradičnou metódou predkov, pričom pre nich predstavuje vinohradníctvo nielen prácu ale aj spôsob tvory a prejavu lásky k prírode. Túto citlivosť k prostrediu dokazuje aj vo vianočnej vydoby priamo vo vinici, ktorá spája estetiku s tradíciou. Cesta Evy a Mariána začala pomocou pri zanedbaných vinohradoch vo vinohradníckych spolkoch. Postupne prevzali starostlivosť o vinohrad svojich predkov a obnovili rodinnú tradíciu. Čím sa spojili história, príroda a osobná vášeň do jedinečného príbehu o návrate k pôde a pôvodnej metóde výroby vína.

Video prezentácia